468 slov, čas čítania: 2 minúty.
Pero (z lat. „penna“ – pierko) je nástroj, ktorý sa používa pri písaní alebo kreslení. História plniaceho pera sa začína pred 4000 rokmi, keď pisári egyptských kráľov používali namáčacie perá. Do konca 18. storočia sa pre tento účel využívali husacie brká so zrezanou špičkou, ktoré sa namáčali do atramentu rastlinného pôvodu.
Prvé pokusy o výrobu pera s vlastnou zásobou atramentu sa podnikali už od roku 1656. Priekopníkom v tejto oblasti bol napríklad Samuel Pepys, ktorý mal takéto pero v roku 1663. Fungovalo tak, že trubička nad hrotom pera sa plnila atramentom pomocou malého piestu. Avšak prakticky použiteľné perá prichádzali na svet až v 19. storočí. Plniace pero na podobnom princípe (s piestom) zhotovil vynálezca Bartholomew Folsch v roku 1809. Joseph Bramah nahradil piest zásobníkom z pružného materiálu, ktorého stisknutím sa nasal atrament. Ďalším vylepšením bol gumový vačok na konci zásobníku, ktorý vynašiel Walter Mosely v roku 1859. Je samozrejmé, že s týmito perami boli problémy, o čom sa presvedčil aj americký poisťovací agent Lewis Edson Waterman. Vyplňoval práve poistku svojho klienta, keď mu atrament vytiekol z pera na formulár. Pustil sa sám do výroby pera, ktoré by fungovalo spoľahlivejšie. Ešte predtým však musel vyriešiť otázku atramentu. Dovtedy používané druhy atramentov obsahovali množstvo pevných častíc (kalu), ktoré síce nevadili pri používaní namáčacích pier, ale u plniacich pier spôsobovali jeho zanášanie a upchávanie. V tomto zmysle sa vyhovujúci atrament začal vyrábať až v 60. rokoch 19. storočia. Objavil sa však ďalší problém: atrament bol veľmi agresívny a oceľové hroty pomerne rýchlo korodovali. Bolo nutné nájsť iný vhodný materiál – zlato. To síce korózii bezpečne odolávalo, ale bolo príliš mäkké, takže sa hrot písaním čoskoro opotreboval. Hľadal sa ďalší materiál, ktorý by bol dostatočne tvrdý, leštiteľný a spojiteľný so zlatom. Tu bolo zvolené irídium – vzácny kov, ktorý bol v tej dobe mnohonásobne drahší ako zlato. Irídium sa vyrábalo ako prášok, ktorý sa pretavil do guličiek a tie sa pájkovali na zlatý hrot. Túto konštrukciu si nechal L. E. Waterman v roku 1884 patentovať a od tej doby vyrábal prvé, relatívne spoľahlivé, plniace perá. So zrodom moderných pier sa spája aj meno George Safford Parker – učiteľ z mesta Janesville v americkom štáte Wisconsin si v roku 1888 založil vlastnú firmu na výrobu pier. Kvalitou jeho pier si rýchlo získal výnimočné renomé v obore.
Svojou časťou do tejto histórie prispel aj rodák z Liptovského Mikuláša Slavoljub Eduard Penkala. Navštevoval univerzitu vo Viedni, technickú univerzitu v Drážďanoch a získal aj doktorát z organickej chémie. Presťahoval sa s manželkou a rodinou do chorvátskeho Záhrebu. Venoval sa ďalšiemu rozvoju mechanického pera a v roku 1907 vytvoril prvé pevné atramentové plniace pero. V spolupráci s podnikateľom menom Edmund Moster založil Penkala – Moster spoločnosť a postavil továreň na ceruzky a perá, ktorá bola v tej dobe jednou z najväčších na svete. Táto spoločnosť existuje ešte dnes pod názvom TOZ Penkala.
